Po Oravskej priehrade som sa naposledy plavil ako prváčik. Za 20 rokov sa tu toho veľa nezmenilo. Slanický ostrov, ktorý bol cieľom nášho výletu, vyzerá rovnako ako v mojich spomienkach. Čas tu zamrzol.

Pizza Bar

Náš výlet začína pri opustenom Restaurant Pizza Bare. „V 60-tych rokoch to bola paráda,“ hovorí maminka. „Ako dievča som tu bola, keď to postavili. Bolo tu plno.“ Priehrada bola vtedy oravským morom. Po Nežnej revolúcii ho Oravci vymenili za to talianske.

Dovolenkári

Stráž tu ešte držia poľskí dovolenkári, ktorí to sem majú na skok. Parkujú tu s karavanmi, grilujú, slnia sa… Prípadne opravujú čln. A my to všetko fotíme.

„V 60-tych rokoch to bola paráda.“

Plavíme sa

Po prehliadke okolia nastupujeme na loď. Priehrada je pastvou pre oči i pre objektívy, či už ide o bratovu Leicu M9 alebo môj Fuji X70. Z reproduktorov hrá Loď, ktorá sa plaví do neznáma od Tublatanky.

Slanický ostrov umenia

Cieľom plavby je Slanický ostrov umenia. Pri výstavbe priehrady, dokončenej v roku 1953, nechali inžinieri zaplaviť päť oravských dedín. Jednou z nich bola aj obec Slanica. Kopec, na ktorom mali slaničania kostol, však zostal nad hladinou a vytvoril ostrov. Vďaka tomu sa zachovala pamiatka aj priľahlý cintorín.

Oravská galéria v kostole vystavila zbierku historických plastík pochádzajúcich z oravských farností. Ostrov si tak vyslúžil názov Slanický ostrov umenia.

Mimochodom, v Slanici sa v roku 1762 narodil Anton Bernolák, prvý kodifikátor spisovnej slovenčiny.

A teraz domov…

Počas spiatočnej plavby sa kocháme výhľadom na Roháče.